Pravdepodobne najvacsou vesmirnou katastrofou v dejinach Zeme bol vznik Mesiaca. Pred viac ako desiatimi rokmi vypracoval harvardsky astronom Al Cameron model jeho vzniku, na zaklade vyskumu hornin privezenych v ramci projektu Apollo. Podla tejto teorie vznikol Mesiac pri zrazke Zeme s planetou velkosti Marsu - s Pramesiacom - pred 4,5 miliardami rokov. Pramesiac teda vznikol akumulaciou hmoty daleko od Zeme a potom co sa dostal na chaoticku drahu sa so Zemou zrazil. Po zrazke, pri ktorej sa Zemska os povodne kolma na obeznu rovinu naklonila sikmo, sa Pramesiac celkom vyparil. Podobne sa vyparila aj velka cast zemskeho plasta. Okolo Zeme sa tak vytvoril prstenec, ktoreho zlozenie bolo kombinaciou zlozenia Pramesiaca a zemskeho plasta. Po ochladeni prstenec kondenzoval na prachove zrnka a tie sa potom velmi rychlo spojili v dnesny Mesiac. Ten sa vsak vtedy este nachadzal k Zemi ovela blizsie. Bol od nas vzdialeny len 15 000 km pricom dnes obieha vo vzdialenosti skoro 400 000 km. Pricinou toho boli a su slapove trenia v oceanoch, ktore brzdia zemsku rotaciu a z dovodu zachovania hybnosti v sustave Zem-Mesiac sa musi Mesiac od nas vzdialovat. Den na Zemi trval kedysi len 8 hodin. Neil Armstrong a Edwin Aldrin ked v roku 1969 pristali na Mesiaci, tam umiestnili odrazace, pomocou ktorych vieme aj dnes merat vzdialovanie Mesiaca od Zeme. Vysleme na Mesiac laserovy signal, ktory sa pohybuje rychlostou svetla a odmeriame cas, za ktory sa k nam vrati. Z toho vieme presne zmerat vzdialenost Zem - Mesiac a rychlost vzdialovania Mesiaca, ktory sa od nas kazdy rok vzdiali o 37 milimetrov. Na nedavno usporiadanom stretnuti Americkej Astronomickej Spolocnosti na univerzite v Boulderi skupina vedena astrofyzickou Robin Canup oznamila, ze nimi prevedene pocitacove simulacie ukazuju, ze sa Zem musela zrazit s telesom ovela vacsim ako Mars, lebo len takto je mozne uvolnenie tolkej energie, ktora je potrebna na to, aby sa vobec dostalo tak vela hmoty na obeznu drahu okolo Zeme ako je potrebne k vzniku Mesiaca. Z hmoty ktora sa dostala na obeznu drahu okolo Zeme sa vyuzilo na stavbu mesiaca len 20 az 50 percent, ostatna hmota sa vratila spat na Zem. Preto muselo byt teleso, ktore sa zrazilo so Zemou dva alebo tri-krat vacsie ako Mars. Tak alebo onak, vznik Mesiaca bol v dejinach Zeme s najvacsou pravdepodobnostou tou najvacsou vesmirnou katastrofou. Priklad vzniku Mesiaca nam takisto ukazuje, ake mozu byt pre vznik a vyvoj zivota na Zemi vesmirne katastrofy uzitocne. Naraz Pramesiaca na Zem sposobil sklon Zemskej rotacnej osi sikmo k obeznej rovine. Keby sa to nebolo stalo, tak by sa na Zemi nestriedali rocne obdobia a Zem by bola obyvatelna len v urcitych zemepisnych sirkach. Mesiac tiez ovplyvnuje dlhodobe variacie sklonu rotacnej osi Zeme k obeznej rovine. Keby neexistoval Mesiac, kolisal by tento sklon od 0o do 85o. Vdaka Mesiacu je tento rozkmit len len 1,3o. Bez Mesiaca by boli zmeny klimy na Zemi take drasticke, ze by sa tu pravdepodobne zivot nemohol vyvinut do takej dokonalosti ako sa vyvinul. Vyvoj by sa asi bol zastavil pri primitivnych jednobunkovcoch.
V prvych fazach vyvoja musela Zem celit ovela silnejsiemu bombardovaniu z vesmiru ako dnes. To je prirodzene, lebo vtedy este v okoli Zeme prelietavalo ovela viac ulomkov, ktore sa nespotrebolvali pri tvorbe planet. O tom, akemu mnozstvu zrazok musela Zem celit a ake silne tie zrazky museli byt sa mozeme presvedcit pohladom na Mesiac. Staci nam k tomu aj mensi dalekohlad. A Mesiac tych zrazok absolvoval este menej ako Zem! Je totiz od Zeme mensi, ma mensiu gravitaciu a tak je teda aj mensim tercom. Na rozdiel od Zeme vsak na Mesiaci vidime kratery, ktore vznikli dopadom meteoridov, bez vacsich problemov. Preco potom nie je aj Zem tak posiata kratermi ako Mesiac? Jednoducho preto, lebo na geologicky aktivnej Zemi je kazdy impaktny krater (krater ktory vznikol dopadom meteoritu) pomerne rychlo zahladeny geologickou cinnostou. Medzi taketo geologicke cinnosti patria tektonika, vulkanizmus, zemetrasenia a aj erozia. Povodna frekvencia bombardovania Mesiaca a teda aj Zeme z vesmiru poklesla pred 3,8 miliardami rokov. Ale ako hned uvidite aj toto "velke bombardovanie" bolo z hladiska vzniku zivota na Zemi uzitocne.
V obdobi "velkeho bombardovania" sa vyrazne zvysila hmotnost Zeme a pravdepodobne v tychto dobach zacali na Zemi vznikat aj prve moria a oceany. Profesor z Cornell University Christopher F. Chyba zistoval na zaklade mesacnych kraterov, kolko komet a asteroidov mohlo zasiahnut v obdobi "velkeho bombardovania" nasu Zem. Chyba dosiel k prekvapujucim vysledkom: v tomto casovom useku podla jeho zisteni dopadlo na Zem take mnozstvo kozmickych objektov ako je tretina hmotnosti Mesiaca! To vsak este nie je vsetko. Ked zo vsetkych telies, ktore v tomto obdobi dopadli na Zem bolo desat percent komet, (kolko, to presne nevieme) tak vacsina vody v oceanoch moze byt prave z komet! Polovicu hmoty v kometarnom jadre tvori prave voda a tolko vody kolko sem mohli komety v tomto obdobi dopravit bohato staci na vytvorenie svetoveho oceanu. V prospech tejto teorie svedci aj fakt, ze morska voda obsahuje rovnaky podiel tazkej vody ako Halleyova kometa, pricom voda z vulkanickej aktivity nie. Niekto by sa mohol pytat, ze potom preco nie je voda na Mesiaci? Podla vyskumov sondy Clementine vsak voda na Mesiaci je. V kvapalnom skupenstve pravdaze nemoze byt, lebo by sa vyparila do okoliteho priestoru. Voda na Mesiaci moze byt jedine v krateroch dost hlbokych na to, aby tam nikdy nedopadlo slnecne svetlo. V jednom takomto kratery sa podarilo objavit vodu aj sonde Clementine. Voda tam ostala z jadra komety, ktora na Mesiac dopadla a krater, v ktorom sa nasla voda, vytvorila. Este senzacnejsi je vsak objav druzice Dynamics Explorer a jeho potvrdenie druzicou Polar. Ked 1. aprila v roku 1986 astrofyzik Luis A. Frank z univerzity v state Iowa zverejnil v Geophyzikal Research Letters studiu, podla ktorej do atmosfery Zeme neustale dopadaju z vesmiru 10 az 20 metrove snehove gule. Po zverejneni clanku ho odborny svet povazoval za aprilovy zartik a nikto ho nebral vazne. Frank sa ostatnych nadarmo pokusal presvedcit o svojej pravde. Nikto mu neveril. Na to, aby mu uverili musel cakat viac ako 11 rokov, ked druzica Polar potvrdila stare merania druzice Dynamics Explorer. Druzica Dynamics Explorer videla v ultrafialovom svetle a na jeho snimkach Zeme sa objavovali tmave skvrny. Tieto skvrny nikoho priliz nevzrusovali, povazovali sa za sum v prenosovej aparature druzice. Frank vsak tieto skvrny nepovazoval za sum. Nazdaval sa, ze ide o oblaky vodnej pary vo vyske 50 km. Vodne pary totiz pohlcuju ultrafialove ziarenie. Polar kruzi okolo Zeme na polarnej drahe (kolmo na rovnik) vo vyske 48 000 km a vidi v ultrafialovom i viditelnom svetle. Podla pozorovani druzice Polar sa tieto snehove gule menia na oblak vodnej pary vo vyskach od 960 do 24 000 km. Pomocou specialnych filtrov sa naozaj podarilo zistit v tychto tmavych skvrnach spektralne ciary vody. Tieto objekty na prvy pohlad mozu velmi pripominat komety. Komety su vsak ovela vacsie, ich rozmery su od niekolko stovak metrov az po niekolko desiatok kilometrov a obsahuju aj kremicitany a ine latky. Tieto "Frankonove snehove gule" vsak nemozeme oznacit spinavymi snehovymi gulami, lebo jednoducho nie su spinave. Obsahuju len nepatrne mnozstvo primesov prachu.
Niektori vedci vsak este stale nechcu verit v ich existenciu. Nechcu verit, ze sa tymto minikometam doteraz podarilo uniknut pozornosti astronomov. Podla inych, zas keby taketo 30 tonnove teleso narazilo na povrch Mesiaca, to by zaznamenali pristroje, ktore tam umiestnili posadky vyprav Apollo. A na Mesiac predsa musi tiez dopadat obrovske mnozstvo tychto minikomet. Frank vsak tvrdi, ze tieto 30 tonove snehove gule nevyvolaju na Mesiaci otrasy ako 30 tonova skala a tieto minikomety prirovnal k volnym vatovitym snehovym guliam. Takze momentalne to vizera tak, ze vacsina vody, ktoru mame dnes v oceanoch k nam "zosnezila" z vemiru a hladina svetoveho oceanu sa kazdych 10-20 tisic rokov zvysi o 2,5 cm. Je to vsak nieco uplne nove a preto sa k tomu treba este stavat opatrne. Vedci sa teraz sustredia na to, ci minikomety obsahuju nejake primesy organickych latok. Ak ano, tak minimkometam budeme moct pripisat rozhodujucu ulohu pri tvorbe zivota na Zemi. Tuto ulohu dnes mnohi vedci pripisuju ozajstnym kometam. Medzi nimi je aj americky chemik Chris McKay. Oni totiz preukazatelne obsahuju vysoke mnozstvo organickych zlucenin. A ako som uz pisal, vela z nich dopadlo na Zem v obdobi "velkeho bombardovania". Prave preto sa mnoho vedcov nazdava, ze mali rozhodujuci vplyv na vznik zivota na Zemi - oni priviezli na Zem prve zlozitejsie organicke molekuly.
Nemozeme sa vsak kolisat vo viere, ze "velke bombardovanie" skoncilo pred 3,8 miliardami rokov a my si mozeme spokojne a bez obav uzivat svoj zivot na nasej bezpecnej Zemi. To veru nie! Bomby z vesmiru totiz padaju stale, nie vsak v takej intenzite ako vtedy pred 3,8 miliardami rokov. O tom svedcia okrem dodnes zachovanych inpaktnych kraterov na Zemi, aj niektore kratery na nasom vernom suputnikovi Mesiaci. Na Zemi pozname len malo kraterov, ako som uz pisal, je to kvoli geologickej aktivite na Zemi. Napriek tomu, ze 70 % povrchu Zeme pokryva ocean, pozname len jeden krater pod hladinou mora. A pritom az 70% meteoritov dopada prave do mora. Na pevnine sa zas az dve tretiny kraterov nachadzaju v oblasti stitov. stity su najstarsimi castami zemskej kory a neboli az tak silne vystavene geologickej cinnosti. Z toho vyplyva aj to, ze sa tam kratery dlhsie zachovaju. Najsarsim znamym kraterom na Zemi je Vredefort v Juznej Afrike. Je stary takmer dve miliardy rokov! Krater Sudbury v Kanade je mladsi o 300 milionov rokov. Vacsina znamych kraterov ma vsak menej ako 200 milionov rokov.
Mesacne moria, rozsiahle uzemia zaliate cadicovou lavou, vznikli v dobe, ked uz "velke bombardovanie" skoncilo. Napriek tomu sa aj v mesacnych moriach nachadzaju kratery. Niektore z nich ako Copernicus, Aristoteles, Bullialdus, Eratosthenes a Aristillus maju dokonca viac ako 50 km! Pravdepodobne najmladsim vacsim kraterom na Mesiaci je krater Giordano Bruno. Podla vsetkeho bol vytvoreny v roku 1178. Pribeh o ukaze, ktory pozorovalo pat mnichov a pravdepodobne suvisi s vytvorenim tohto kratera, popisal znamy mnich, kronikar Gervase of Cantenbury, ktory je znami tym, ze nebol nachylny k prehananiu a spolahlivo popisoval politicke a kulturne udalosti doby, v ktorej zil. Mnisi mu pod prisahou rozpravali o tom co videli:
"Bol jasny novy Mesiac a ako obvykle sa nachadzal vo faze, ked jeho rohy boli nahnute smerom k vychodu. Nahle sa horny roh Mesiaca rozstiepil. Zo stredu tohto rozdelenia vyrazila ohniva pochoden, z ktorej slahal ohen, zerave uhliky a iskry. Potom, po tejto premene, sa od rohu k rohu, teda po celej dazke zahalil do tmavej farby "
Astronomovia Derral Mulholland a Odile Calame svojimi vypoctami potvrdili, ze keby nejake kozmicke teleso dopadlo na Mesiac, vzhlad rozvireneho oblaku prachu, ktory by sa po dopade tohto telesa zdvihol nad povrch Mesiaca, by bol podobny tomu co pozorovali mnisi v dvanastom storoci. Jack B. Hartung zo "Strediska impaktnych studii" v state Iowa bol prvy, kto uvazoval o kratere Giordano Bruno. Tento krater totiz lezi v oblasti, kde mnisi pozorovali tento jav a vizera tiez neobvikle mlado. Ked vsak pred viac ako 800 rokmi dopadlo na Mesiac teleso takejto velkosti, tak muselo dojst k miernemu otrasu, ktoreho dosledky by sme mohli pozorovat i dnes v podobe miernych vibracii. Tieto vibracie boli naozaj objavene! Boli objavene pri uz spominanych meraniach, ked astronauti z Apolla umiestnili na povrchu Mesiaca odrazace a zo Zeme boli vysielane laserove signaly, ktore sa od odrazacov odrazili spat na Zem, kde sa potom odmeral cas, za ktory sa vratili. Tento cas vynasobeny rychlostou svetla potom udava vzdialenost Mesiaca v danom okamziku. Tento fakt tiez svedci v prospech toho, ze v roku 1178 dopadol na Mesiac meteorit a vytvoril krater Giordano Bruno.
Nie vsetky meteoroidy, ktore sa dostanu do atmosfery Zeme a tu spustosia obrovske uzemie, zanechaju po sebe krater. Tieto meteority nenapachaju skodu dopadom, ale vybuchom v atmosfere. Takyto bol aj povestny Tungusky meteorit. 30. jula 1908, 17 minut po polnoci svetoveho casu, vybuchol nad sibirskou tajgou, v povodi rieky Podkamennaja Tunguska, vo vyske 6 az 8 kilometrov nad Zemou, asi sto metrov velky meteorit. Sila vybuchu bola ekvivalentna 15 megaton TNT. (Pre porovnanie, sila vybuchu atomovej bomby hodenej na Hirosimu bola 20 000 ton TNT.) Bolo znicenych vyse 2 000 kilometrov stvorcovych lesa a spalenych tisice stromov v blizkosti dopadu. Vybuch bolo pocut este aj vo vzdialenosti 1 000 kilometrov. Tlakovu vlnu po vybuchu zaznamenali aj v Europe, vo vzdialenosti 6 000 kilometrov od miesta vybuchu. Vlna dvakrat obehla Zem.
Obrazok miesta vybuchu Tunguskeho meteoritu z roku 1953. 45 rokov po explozii nesie les zretelne stopy po tejto mohutnej explozii.
Dva dni na to bolo vysoko v atmosfere tolko prachu, ze sa v celej Europe dalo bez problemov citat aj v noci. Dokonca aj v Londine, ktory je od epicentra vybuchu vzdialeny 10 000 kilometrov. Rusnovodic transsibirskeho vlaku musel zastat a vydeseni cestujuci sledovali obrovsku ohnivu gulu nad sibirskou tajgou. Tato katastrofa si nastastie mnoho obeti nevyziadala, vybuch totiz nastal nad pomerne riedko osidlenym uzemim. Vo vzdialenosti asi 35 kilometrov od epicentra, vybuch doslova zvalcoval obydlia niekolkych tam zijucich kocovnikov a ich vyhodil do vysky niekolko metrov. Este aj vo vacsej vzdialenosti sa na kocovnikoch zapalila kosela.
Tento vybuch sposobil podla dnesneho stavu vyskumu 100 metrov velky kamenny meteorit. Keby to bol ulomok nejakej komety, tak by vybuch nenastal vo vyske 6 az 8 kilometrov, ale o vela vyssie.
Keby podobny vybuch nastal dnes, tak by bol pravdepodobne spociatku povazovany za vybuch atomovej bomby. Tak napriklad vybuch asteroidu alebo ulomku komety nad oceanom na juh od Juhoafrickej republiky v roku 1979, bol spociatku povazovany za test atomovej bomby o sile 32 kiloton TNT, prevedeny Izraelom alebo Juhoafrickou republikou. Tento vybuch zaznamenala americka druzica Vela. Ako uz dnes vieme, teno vybuch v roku 1979 nebol vobec nicim vynimocny. Takychto vybuchov je do roka niekolko. V oktobri roku 1993 zverejnilo Ministerstvo obrany USA spravu, ktora obsahuje 17-rocne zaznamy, od roku 1975 do 1992, ktore obsahuju zaznamy pozorovani druzic prvej vystrahy americkych vzdusnych sil. Podla tejto spravy druzice zaznamenali od roku 1975 do roku 1992 dohromady 136 vybuchov v zemskej atmosfere, kazdy o sile minimalne 1 kilotony TNT. Podla Edwarda Tagliaferiho, jedneho z hlavnych autorov spravy, nastane v zemskej atmosfere kazdy rok aspon jeden 80-kilotonovy vybuch.
Barringer Meteor Crater, Arizona, USA
Je to prvy jasne identifikovany krater vzniknuty dopadom meteoritu na Zemi. V dvadsiatich rokoch nasho storocia sa tu nasli aj drobne fragmenty meteoritu. Krater ma priemer zhruba jeden kilometer a je stary len 50 tisic rokov.
Clearwater Lakes, Quebec, Kanada
Dvojica kraterov, ktora vznikla dopadom dvoch vesmirom spolocne letiacich telies. Obe kratery su zaplavene vodou. Ten vacsi, Cleawater Lake West ma v strede kruhovu sustavu ostrovcekov. Velkosti kraterovi su 22 a 32 km. Ich vek sa odhaduje na 300 milionov rokov.
Krater po sebe nezanechala ani planetka Eltanin, ktora podla britskeho casopisu Nature dopadla priblizne pred dvoma milionmi rokov do mora oddelujuceho juzne pobrezie americkeho kontinentu od Antarktidy. Vybuch tejto planetky, velkej jeden az pat kilometrov, mohol dosiahnut silu az 100 miliard ton TNT, co zodpoveda zhruba jednemu milionu atomovych bomb zhodenych na Hirosimu. Po vybuchu sa oceanska voda dostala az do vysky pat kilometrov a pobrezie Antarktydy a Juznej Ameriky spustosili vlny Tsunami. Prach, para a sol boli vyvrhnute z miesta vybuchu do vzdialenosti niejkolko tisic kilometrov. Na antarktickych horach vysoko nad urovnou mora boli najdene skamenele mikrofosilie, ktore sa sem pravdepodobne dostali prave po dopadeplanetky Eltanin. Keby bola tato planetka dopadla na sus, vytvorila by krater velky az 40 kilometrov.
Jedna z najnicivejsich vesmirnych katastrof, ktora v rozhodujucej miere ovplyvnila na Zemi evoluciu a ktorej vdacime aj za to, ze sa na Zemi vyvinul clovek, sa odohrala pred 65 milionmi rokov. Vtedy sa Zem zrazila z asteroidom velkym asi 10 kilometrov. Dlho sa viedli vasnive diskusie o tom, co zapricinilo na rozhrani druhohor a tretohor nahle hromadne vymretie tolkych druhov rastlin a zivocichov, medzi nimi i dinosaurov. Vtedy totiz vyhynulo viac ako 75 percent vsetkych zivocisnych druhov. Dnes je uz prakticky iste, ze v tom mal prsty asteroid. Geologovia a biologovia vsak dost tazko prijimaju tuto teoriu. Oni hovoria o pozemskych pricinach. Podla nich mohli dinosaury vymierat aj tisice rokov a k vysvetleniu ich vymretia nie je potrebny ziadny asteroid. Prvym dokazom v prospeh teorie, ze toto sposobil dopad jadra komety alebo asteroidu na Zem, priniesol geolog Walter Alvarez, ktory nasiel vo vapencovych vrstvach na rozhrani druhohor a tretohor hnedosivu vrstvu ilu, hrubu jeden az dva centimetre, s abnormalne vysokym obsahom iridia! V druhohornych vrstvach, pod vrstvou hnedosiveho ilu obsahuje vapenec velke mnozstvo skamenelin, ale nad nou, uz v tretohornych vrstvach, su vapence takmer bez skamenelin. Prvok iridium je v zemskej kore velmi vzacny. Viaze sa totiz na zelezo a pri vzniku Zeme sa dostal do vnutra Zeme, do zemskeho plasta. Iridia je vsak vela v meteoritoch a ostatnej medziplanetarnej hmote! A prave toto bol nepriamy dokaz toho, ze smrt dinosurov sposobil nejaky votrelec z vesmiru. Ked vsak na rozhrani druhohor a tretohor - pred 65 milionmi rokov - dopadol na Zem kus skaly velky 10 kilometrov, tak musel za sebou zanechat poriadne velky krater. Ale kde sa ten krater pred nami skryva? Toto bol aj hlavny argument odporcov teorie vesmirnej katastrofy. A to az do roku 1991, ked bol krater konecne najdeny. Geologom sa ho podarilo najst na zaklade serie ropnych vrtov v Mexickom zalive. Tento krater sa nachadza na poloostrove Yucatan a ciastocne v oblasti Mexickeho zalivu. Krater menom Chicxulub ma priemer asi 180 az 200 km a habku 9 km. V sucastnej dobe sa predpoklada, ze okrem dnes znamych dvoch zretelnych valov krateru, by mohol existovat aj dalsi, treti, ktory by mal priemer az 300 kilometrov. Jeho vek urceny niekolkymi sposobmi radioaktivneho datovania vychadza na prestne 65 milionov rokov. Takze, tak to vyzera, ze tento krater je pozostatkom impaktu, o ktorom uvazoval aj Alvarez.
Po vybuchu sa do atmosfery uvolnilo velke mnozstvo prachu a sadzi, ktore na dlhy cas zakryli Slnko. Na Zemi nastala noc dlha niekolko rokov, ktora priniesla aj nahle ochladenie. Zo zemskeho povrchu zmizlo mnoho druhov rastlin. Narusil sa potravinovy retazec, coho dosledkom bolo velke vymieranie. Tento impakt okrem toho, ze vyhubil velku cast rastlin a zivocichov, uvolnil miesto pre cicavcov, ktore dovtedy boli nutene zit v tieni obrich plazov - dinosaurov. Keby sa tento kus skaly nebol zrazil zo Zemou, mozno by sme na Zemi dnes nezili ani my. To je ta dobra stranka veci!
Obrazok krateru Chicxulub alebo skor toho, co po nom ostalo. Je to pravdaze len pocitacom urobena snimka krateru. Krater vznikol pred 65 milionmi rokov, teda prave vtedy ked zo Zeme vymizli obry praveku - dinosaury. Krater pravdepodobne vznikol po dopade 10 kilometrov velkej planetky. Ma priemer 180 az 200 km a habku 9 km. V sucastnej dobe sa predpoklada, ze okrem dnes znamych dvoch zretelnych valov krateru, by mohol existovat aj dalsi, treti, ktory by mal priemer az 300 kilometrov.
S tym, ze sa nasa materska planeta moze skor ci neskor zrazit s asteroidom alebo kometou, musime pocitat. Predpokladam, ze mame viac rozumu ako dinosaury, a preto musime byt schopni sa proti podobnym votrelcom z vesmiru branit. Nesmieme aj my dopadnut tak, ako povestne obry z druhohor.
V kazdom vojenskom konflikte hra dolezitu ulohu spijonaz. Vzdy musis vediet, co chysta proti tebe nepriatel, ktoreho tiez musis dokonale poznat. Musis vediet ake ma zbrane, aby si proti jeho zbraniam dokazal vyvinut obranu. To iste plati aj v boji s nasimi potencialnymi nepriatelmi z vesmiru. Aj tych musime dokonale poznat. A hlavne ich musime poznat vsetkych. Je ich vsak vela