Dodnes pozname viac ako 300 krizicov (su to objekty krizujuce drahu Zeme oklo Slnka), pricom sa predpoklada, ze celkova populacia tychto objektov predstavuje minimalne 1500 asteroidov vacsich ako 1 kilometer a 135 000 telies vacsich ako 100 metrov. Ich anglicka skratka je NEO (Near-Earth Objects). Iba v tom pripade sa budeme vediet pred dopadom zabijackeho telesa ubranit, ked budeme o nebezpecenstve dopadu v cas informovani. cize nebezpecne teleso musime poznat aj zo vsetkymi drahovymi parametrami, aby sa uz nikdy nestalo to, co napriklad 9. decembra roku 1994, ked pri Zemi preletel vo vzdialenosti len 100 000 kilometrov asteroid 1994 SM1 a bol objaveny len 14 hodin pred navacsim priblizenim. To je len tretina vzdialenosti Zem - Mesiac. Vtedy to bolo naozaj len o "vlasok", i ked by dopad tohto telesa nemal globalne nasledky. Nasledky by boli pravdepodobne podobne tym po dopade Tunguskeho meteoritu, o ktorom som sa uz zmienil, alebo by boli o nieco horsie. 14 hodin pred dopadom by sme toho uz vela na nasu obranu nenarobili. Preto, aby sa v buducnosti podobne prekvapenia obmedzili na minimum (uplne vsetky telesa krizujuce drahu Zeme sa nam asi nekdy nepodari skatalogizovat, vacsie ano, ale tie o velkosti 100 metrov a mensie nikdy) bol v decembri roku 1995 instalivany na vrchole sopky Maui's Haleakala system NEAT (Near-Earth Asteroid Tracking system). Sklada sa z 39 palcoveho dalekohladu, (97,5 cm) na ktory je instalovana CCD kamera s chipom s rozlisenim 4096 x 4096 pixelov. Dnesne CCD detektory dokazu zaznamenat svetlo 100 krat vykonnejsie nez ten najcitlivejsi fotograficky film. Len za prvy stvrtrok 1996 NEAT objavil 200 novych planetok. System spravuje spolocne institucia JPL v Pasadene a americke letectvo U.S. Air Force.
Patranim po NEO sa okrem systemu NEAT zaoberaju aj mnohe ine observatoria, napriklad Mount Palomarske observatorium v Kalifornii a Lowellove observatorium vo Flaggstafe v Arizone. Na observatoriu na Kitt Peak v Arizone tiez prebiehaju projekty, ktorych cielom je hladanie krizicov. Su nazvane Spacewach a Sapacewach II. Planetky objavuje aj vela astronomov amatrerov. Ich uloha vo vyskume potencionalnych zabijakov je nezanedbatelna. Presne polohy asteroidov sa neustale spresnuju pozorovanim zakrytov, ktore pozoruju hlavne astronomovia amateri. Zakryt sa pozoruje vtedy, ked sa planetka ocitne medzi Zemou a nejakou hviezdou. Ale ani vtedy ho nepozorujeme na celej Zemi, ale len v ucitom pase, ktory sa tiahne cez Zem. Ti, ktori su mimo tohto pasa uz nepozoruju pokles jasnosti hviezdy. Takze, ked zakryt pozoruje dostatocny pocet astronomov, tak sa da miesto pasu urcit velmi presne. Tym spresnime aj polohu planetky.
Planetky sa najnovsie pozoruju aj radiolokacne. Ako radary sa vyuzivaju obrie radioteleskopy. Tymto sposobom bol skumany aj asteroid krizujuci drahu Zeme 4179 Toutatis, objaveny v roku 1989. Predtym sa takto skumal len povrch Marsu, Venuse, Mesiaca, Merkura a mesiacov vonkajsich planet. Jeho obraz bol spraveny na zaklade snimkovania radioteleskopmi (Deep Space Network v Goldstone v Kalifornii a radioteleskopom Arecibo v Puerto Rico) v roku 1992, ked sa priblizil k Zemi na 3,2 milionov kilometrov. 29. Septembra 2004 sa k nam Toutatis priblizi len na stvornasobnu vzdialenost Zeme od Mesiaca. Bude to jedno z najtesnejsich priblizeni planetky k Zemi, ale zaroven vynikajuca prilezitost ziskat o nej dalsie ovela kvalitnejsie radiolokacne snimky. Dosledkom castych priblizeni tohto asteroidu k Zemi je, ze jeho draha nie je predpovedatelna daleko do buducnosti, ale len na navyse niekolko sto rokov. Je to vobec jedna z najchaotickejsich drah krizicov, ktore pozname. Existuje vazne nebezpecenstvo, ze sa Toutatis so Zemou niekedy v buducnosti zrazi. Este pred planetkou Toutatis bola v roku 1989 obrim radioteleskopom Arecibo pocas dvoch tyzdnov sledovana planetka Castalia. Castalia sa sklada z dvoch tristvrtkilometrovych pologul. V buducnosti sa asi tieto dve casti od seba oddelia, ale nadalej budu vesmirom putovat spolu. Pozdejsie sa potom zase zrazia. Dnes je uz radarovy prieskum planetok "bezna" zalezitost.
Na obrazkoch mozete vidiet pocitacom spravene obrazky asteroidov Toutatis a Castalia. Obidva obrazky boli zostrojene na zaklade radaroveho vyskumu telies. Obidve maju velmi zvlastny tvar. Pri Toutatise sa dokonca neda naisto povedat ani to, ci je to jedno teleso v tvare lieskoveho orieska alebo su to dve telesa. Vedci sa vsak skor priklanaju k nazoru, ze je to jedno teleso. Castalia sa sklada z dvoch tristvrtkilometrovych pologul. V buducnosti sa asi tieto dve casti od seba oddelia, ale nadalej budu vesmirom putovat spolu. Pozdejsie sa potom zase zrazia.
Na vyskum asteroidov a komet sa vyuziva aj Hubblov kozmicky teleskop (HST). HST sa pouzilo na vyskum planetky Vesta, objektov Kuiperovho pasu, komety Hyakutake a Hale Bopp. Asi najzaujimavejsou ulohou HST-cka bolo pozorovanie dopadu "roztrhanej" komety Shoemaker-Levy 9 na planetu Jupiter.
Na obrazku vidite planetku Vesta na zaklade pozorovani Hubblovho vesmirneho dalekohladu. Na lavej strane hore vidite Vestu tak, ako ju videl aj vesmirny dalekohlad. Na pravej strane zas vidite na zaklade toho spraveny model asteroidu. Asi najzaujimavejsi je dolny obrazok. cervenou farbou su na nom vyznacene vyvyseniny a modrou zas nizsie polozene miesta. Na dolnej strane Vesty je obrovsky krater, ktory ma vacsi priemer ako je polomer celej planetky. V strede tohto krateru je dobre pozorovatelna aj stredova vyvysenina, ktora je viditelna aj pri vacsine mesacnych kraterov. Po vzniku tohto krateru Vesta stratila mnoho hmoty, ktora dnes volne plave slnecnou sustavou. Na Zemi sa tiez nasiel jeden meteorit, ktory pravdepodobne teiz pochadza z Vesty.
25. marca 1993 si nedavno zosnuly Eugene Shoemaker s manzelkou Carolyn a s Davidom Levym vsimli po vyvolani filmu a naslednom prezreti stereomikroskopom na Mount Palomarskom observatoriu zvlastny ukaz. Na filme bolo mnozstvo komet akoby v jednom pase. Bola to na kusky roztrhana kometa. Po prepoctoch drahy prislo dalsie prekvapenie. "Roztrhana kometa" nekruzi elipsovite okolo Slnka ako ostatne komety, ale okolo Jupitera! Podla prepoctov ju Jupiter zachytil svojou gravitaciou niekedy v sedemdesiatych rokoch. Asi rok pred objavom, v juli 1992 urobila kometa chybu, ktora mala pre nu smrtelne dosledky. Priblizila sa k Jupiteru na menej ako patdesiattisic kilometrov a Jupiter ju svojou mohutnou gravitaciou roztrhal na kusy. Zahada tak bola definitivne vyriesena a vedci zacali prepocitavat drahu komety do buducnosti. To, co zistili, sa na druhy den dostalo na titulne stranky vacsiny tisku, ktory ako vieme sa astronomiou zaobera len malokedy. Kometa Shoumaker-Levy 9 sa v lete roku 1994 zrazi z Jupiterom. zial vsak zrazka nastane tesne za zo Zeme viditelnou castou Jupitera. Miesto dopadu sa vsak stane zo Zeme viditelnym uz patnast minut po dopade, Jupiter sa totiz toci okolo svojej osi velmi rychlo - raz za desat hodin. Tato obria planeta - jej hmota by vystacila na tristo Zemi - je takmer cela z plynu a v jej atmosfare vanu vetry rychlostou vyssou ako je rychlost zvuku. O tom, ci ma Jupiter nejake pevne jadro sa este stale vedu dohady. Pravdepodobne sa tam dostavaju plyny pod tlakom vonkajsich vrstiev do stale vacsej hustoty, az kym sa nevytvori takzvany kovovy elektricky vodivy vodik. To, ze co budeme pri a po dopade tychto ulomkov pozorovat sa presne nevedelo. Skeptici tvrdili, ze pravdepodobne nic zaujimaveho neuvidime, lebo jednotlive jadierka, ktore zo Zeme pozorujeme su len zhlukmi prachu a tie po dopade na Jupiter v atmosfere nevyvolaju nijake vyznamne poruchy. Optimistickejsie ladeni astronomovia zas dokonca ocakavali, ze niektore Jupiterove mesiace budu odrazat blesky katastrofy. cim viac sa blizila "katastrofa storocia", tym viac rozruchu sa okolo nej vytvaralo aj tu, na Zemi. O tuto udalost prejavili nesmierny zaujem aj masmedia. V casopisoch strasili ludi novinari takymi spravami, ze Jupiter sa po tejto zrazke moze vychylit zo svojej sucasnej drahy a pozdejsie moze svojou gravitaciou ovplyvnit i drahu Zeme a tak znicit tunajsie podmienky nevyhnutne pre zivot. Boli to samozrejme nezmysly. Ved ako by mohla drobna kometa vychylit z drahy taku obrovsku a hmotnu planetu akou je Jupiter!
Na tejto serii obrazkov zo sondy Galileo mozete vidiet dopad jedneho z fragmentov pozostatku po komete SL9 do atmosfery Jupitera. Pricom samotne dopady sa odohravali na pre nas neviditelnej odvratenej strane Jupitera, sonda Galileo mala na tento velkolepy ohnostroj velmi dobry vyhlad a tak nam mohla ukazat aj tento zablesk.
Rozbehla sa obrovska pozorovacia kampan. V momente dopadu prveho fragmentu a este aj tyzdne po tom boli tisice dalekohladov na celej Zemi namierene na Jupiter. Medzi nimi bol aj Hubblov vesmirny dalekohlad a aj vsetky vyznamne a menej vyznamne pozemske dalekohlady. Napriek tomu, ze dopady neboli priamo pozorovatelne zo Zeme, mali sme ich moznost pozorovat. Tuto moznost nam poskytla sonda Galileo, ktora bola vtedy este len na ceste k tejto obrej planete a bola od nej vzdialena 240 milionov kilometrov. Jednotlive impakty (dopady) sa oznacovali pismenami abecedy. Prvy dopad, oznaceny pismenom A nebol nijak vyznamnejsie jasny. Druhy fragment B bol jasnejsi a preto sa od neho ocakavalo viac. Na sklamanie vsetkych zistil obri desatmetrovy teleskop na Havai na mieste dopadu len smiesne slaby infracerveny mracik. Bolo to sposobene tym, o com som uz pisal. Maly fragment obklopovalo velke mnozstvo prachu, kvoli comu sa nam zo Zeme zdal jasnejsi. Jeho dopad bol potom pravdaze zo Zeme takmer nepozorovatelny. Velkym prekvapenim boli dopady G a H. Priemer utvaru, ktory vznikol po dopade fragmentu H narastol do velkosti 20 000 kilometrov, co je takmer dvakrat viac ako priemer Zeme. Fragment H musel mat priemer vacsi asi 1 kilometer. Znamy americky astronom Carl Sagan z toho usudil, ze teleso s priemerom 1 kilometer by po dopade na Zem uvrhlo do tmy celu nasu planetu na niekolko rokov. Ale co sa vlastne s tymito ulomkami v Jupiterovej atmosfere stalo? Prenikli do urcitej habky, tam z obrovskou silou vybuchli a ohniva gula - pozostatok vybuchu - letela smerom hore v atmosfere, kde sa ochladila a jej stopa bola pozorovatelna aj s amaterskym dalekohladom viac ako mesiac po dopade. Pri zrazke sa uvolnila energia 1024 Joulov. Priroda nam tak zase pripomenula, ze kozmicke katastrofy nie su len vecou minulosti, ale odohravaju sa aj dnes. Nastastie nam to ukazala v bezpecnej vzdialenosti. Pripad Shoumaker-Levy 9 vsak nebol ojedinely. Na snimkach Jupiterovych mesiacov zo sond Voyager a aj zo sondy Galileo sa nasli retazce impaktov, ktore museli vytvorit telesa podobne "rozbitej komete" Shoumaker-Levy 9. Dnes sa predpoklada, ze planeta Jupiter je vystavena takejto palbe z vesmiru v priemere raz za 1 000 rokov.
Planetu Jupiter vsak este vtedy cakalo stretnutie s druhym telesom. To teleso bolo vyrobene ludmi a volalo sa Galileo. Bolo to presnejsie len puzdro oddelene od sondy Galileo, ktore sa pustilo do samovrazebnej cesty dnu do atmosfery Jupitera, aby nam o najvacsej planete slnecnej sustavy spresnilo obraz. Bolo to v decembri roku 1995. Sonda Galileo (samozrejme uz bez puzdra) nam este aj dnes prinasa cenne informacie o Jupiteri a jeho mesiacoch.
Tato velmi uspesna sonda nam vsak este pred priletom k obrej planete poslala velmi cenne informacie o trpazlicich telesach slnecnej sustavy, o planetkach. Konkretne o planetkach Gaspra a Ida, pri ktorych preletela v roku 1991 a 1993. Najvacsim prekvapenim vsak bolo tretie teleso, ktore sonda Galileo objavila. Bol to mesiacik planetky Ida, pomenovany Dactil. Vedci ho objavili na snimkach, ktore sonda pripravila pri prelete okolo Idy 28. augusta roku 1993. Uz dlho pred objavom Dactila sa viedli diskusie o tom, ci planetky mozu alebo nemozu mat mesiace. Na Mesiaci, Venusi a Marse sa totiz naslo mnozstvo dvojitych kraterov, ktorych vznik si nevieme predstavit inak ako dopadom dvojitych planetok. Dokonca aj na povrchu Zeme je prinajmensom 7 dvojitych imaktnych kraterov. Tak isto vysledky pozorovani zakrytov hviezd planetkami naznacovali, ze nie vsetky planetky su osamotene. Tak isto tiez uz spominane planetky Toutatis a Castalia pripominaju teleso zlozene z dvoch kusov, ktore mohli byt kedysi samostatne a mohli obiehat okolo spolocneho taziska a az nedavno sa spojili v jedno teleso. Ako som uz spominal, vedci predpokladaju, ze Castalia sa casom rozdeli na dva kusy, vesmirom vsak budu obidva fragmenty putovat spolu, a pozdejsie sa zas spoji v jedno teleso. Ale to, ze hned druha planetka navstivena vesmirnou sondou bude mat mesiac, prekvapilo aj toho najvacsieho optimistu. Tak to dnes vizera, ze mesiace ma vysoke percento planetok.
Planetka Gaspra vyfotena sondou Galileo.
Snimka z tej istej sondy, zobrazujuca planetku Ida aj so svojim mesiacikom Dactilom. Objavenie mesiacika Dactil bolo uplne necakane a sokujuce.
Dalsou planetkou, ktora dostala pozemsku navstevu bola 1620 Geographos, ktoru v roku 1994 po velmi uspesnom vyskume Mesiaca navstivila sonda Clementine. zial sa vsak este pred priletom ku Geographosu Clementine odmlcala a pri planetke preletela bez toho, aby nam o nej poslala nejake udaje.
Preto, tretou planetkou, o ktorej mame k dispozicii detailne zabery sa stala 253 Mathilde. 27. juna 1997 preletela v jej blizkosti sonda NEAR, ktora ziskala o nej mnozstvo vysokokvalitnych zaberov. Mathilde je planetka typu C, cize je to uhlikova planetka. Planetky navstivene sondou Galileo boli vsetky typu S. Vytvarali ich kremikate latky ako olivin a pyroxen, a zliatiny niklu a zeleza. cize boli to vseko asteroidy zlozene z uz pretavenych hornin. Tieto asteroidy sa vyskytuju v ovela hojnejsom mnozstve ako asteroidy typu C, ktore sa skladaju z hmoty rovnakej, ako z ktorej sa vytvarala nasa slnecna sustava pred 4,5 miliardami rokov. Mathilda je planetka extremne cierna - odraza iba 3 % slnecneho svetla. Pozemske uhlie, ktorym kurime je dva krat svetlejsie. Je to tiez planetka uplne dokalicena po zrazkach s inymi planetkami. Sonda NEAR na nej objavila pat kraterov z velkostou vacsou ako 20 kilometrov. Asteroidy kolidujuce s Mathildou museli mat pri rychlosti pat kilometrov za sekundu (co je rychlost dvakrat vyssia ako ma Mathilda) velkost aspon tri kilometre. Je zahadou ako mohla Mathilde taketo zrazky prezit cela.
Takto vyzera planetka Mathilde vyfotena sondou NEAR 27. juna 1997. Pri prvom pohlade na nu nas zaujme obrovsky krater, ktory ma v priemere 20 kilometrov. Tato planetka vsak ma na svojom povrchu az 5 zhruba tak isto velkych kraterov. Mathilde je asteroid typu C, cize je to uhlikovy asteroid. Jeho povrch odraza len 3% na nu dopadavajuceho svetla, cize je tmavsia ako pozemske cierne uhlie.
Sonda NEAR teraz smeruje k najvacsiemu k Zemi sa priblizujucemu asteroidu, k Erosu. NEAR by mala pri Erose zakotvit a obiehat okolo nej vo vzdialenosti najprv 400 a potom uz len 25 kilometrov asi jeden rok. Pritom bude ziskavat zabery povrchu s vysokym rozlisenim, bude zistovat jej povrchove zlozenie a bude zistovat rozlozenie hmoty vo vnutri asteroidu na zaklade jeho gravitacneho pola. Po roku obiehania, 6. 2. 2000 skonci misia riadenym pristanim na povrchu. Je to velmi zaujimava misia a pevne verim, ze bude uspesna a o rok budeme vediet vdaka sonde NEAR o asteroidoch ovela viac ako vieme dnes. Najmensia vzdialenost asteroidu Eros od Slnka je 1,13 nasobna vzdialenost Zeme od Slnka, cize bezprostredne nam kolizia s nim nehrozi. Jeho drahova rezonancia s Marsom vsak sposobuje, ze sa z neho v priebehu najblizsieho miliona rokov stane krizic a za 1,14 milion rokov sa s nim Zem moze zrazit.
NEAR je vsak len zaciatok, uz su schvalene aj dalsie ambiciozne projekty. V juli 1998 startuje sonda New Millenium Deep Space-1, ktora ma v roku 1999 preletiet vo vzdialenosti 5 kilometrov pri asteroide 3352 McAuliffe, v aprili roku 2000 pri Marse a potom este v juni roku 2000 pri komete West-Kohoutek-Ikemura. dalsou sondou bude Stardust, ktora ma na Zem priniest vzorky z komy komety Wild 2. Ma startovat 6. februara roku 1999 a pri komete Wild 2 preleti v januari roku 2004. Zhromazdi tam vzorky prachu z komy komety a spravi zabery jadra s rozlisenim lepsim ako 30 metrov. Kapsula so vzorkami by sa mala vratit na Zem v roku 2006. Na zachytavanie prachovych castic z komety bude sluzit zvlastny material oznacovany ako "aerogel". Budu to vobec prve vzorky hmoty komety, ktore budu mat moznost vedci skumat v pozemskych laboratoriach. Ako vieme, zlozenie komety je rovnake (podobne ako pri asteroidoch typu C) ako hmota, z ktorej sa pred 4,5 miliardami rokov zacala vytvarat nasa slnecna sustava. Ked bude misia uspesna, tak ziskame velmi cenne udaje nielen o kometach, ale tiez o vzniku nasej slnecnej sustavy. Zaujimavy je tiez japonsky projekt sondy z nazvom Muses-C, ktora by mala pristat na asteroide 4660 Nereus a priniest z nej vzorky spat na Zem. Sonda tiez vysadi na povrch male vozitko, ktore postavy NASA. Vozitko bude mat hmotnost 1 kilogram. Sonda by podla planov mala startovat v januari roku 2002. Nedavno bol tiez v USA schvaleny projekt sondy s nazvom CONTOUR, ktora by mala preletiet pri jadrach troch komet. Prvou by mala byt 12. novembra roku 2003 Encke. dalsou kometou, ktoru tato sonda navstivi bude Schwassmann- Wachmann-3 v roku 2006 a d'Arrest v roku 2008. Sonda startuje v juli roku 2002. Velmi ambiciozny je projekt Europskeho uradu pre kozmonautiku ESA, ktora vyvija sondu s sazvom Rosetta, ktora by mala pristat na jadre komety Wirtanen. Rosetta by mala startovat v januari roku 2003. V tom istom roku by mala startovat aj americka sonda Deep Space 4, ktora bude najprv navedena na obeznu drahu okolo jadra komety Tempel 1, z tade vysadi na povrch pristavaci modul, ktory bude vysielat snimky a aj chemicke rozbory jadra komety. Potom, pomocou vrtu odoberie vzorky povrchu a donesie ich spat na Zem. Je to bezpochyb velmi zaujimavy projekt.
Apropo, komety! Prvou kometou navstivenou pozemskou sondou bola vlasatica s nazvom Giacobiny-Zinner jedenasteho septembra roku 1985. Skumala ju medzinarodna sonda ISEE-3, ktora povodne od augusta 1978 monitorovala slnecny vietor v blizkosti Zeme a v roku 1983 skoncila svoju primarnu misiu. Tato sonda presla komou komety vo vzdialenosti len 3000 km od jej jadra. ISEE-3 potom este dvakrat navstivila Halleyovu kometu, v oktobri 1985 a v marci roku 1986. K znamej Halleyovej komete sa vybralo mnoho sond. Okrem ISEE-3 to boli dve Sovietske Vega 1 a Vega 2, dve Japonske MS-T5 a Planet A a najuspesnejsia europska sonda Giotto. Americanom sa nepodarilo v kongrese presadit vlastnu sondu k Halleyovej komete Halley Intercept a preto sa podielali na jej prieskume len v ramci projektu ISEE-3 a skumali ju sondou Pioneer Venus ktora obiehala okolo Venuse od roku 1978. Sonda Pioneer Venus bola v dobe najvacsej jasnosti Halleyovej komety od nej vzdialena len 40 milionov kilometrov a preto tiez vyznamne prispela k vyskumu tejto najznamejsej vlasatice. Jej vyznam spociva najma v tom, ze ostatne sondy dorazili k vlasatici az po jej prechode periheliom, (najmensia vzdialenost od Slnka) teda ked uz aktivita komety klesala. Americania tiez chceli kometu skumat z obeznej drahy okolo Zeme pomocou druzice Spartan, ktoru mal vypustit raketoplan Challenger a po 48 hodinach ju mal opat zachytit. Bolo vsak vsetko inak. Druzica Spartan bola znicena spolu z raketoplanom Challenger a aj s celou jeho sedemclennou posadkou. Po nehode raketoplanu Challenger boli pozastavene vsetky vesmirne lety s ludskou posadkou na tri roky a tak nemohol prebehnut ani vyskum Halleyovej komety pomocou laboratoria Astro, ktore malo byt umiestnene v nakladovom priestore raketoplanu Columbia.
Ako som uz pisal, najuspesnejsou z celej flotily sond vyslanych k tejto komete bola europska sonda Giotto, ktoru vyniesla do vesmiru raketa Ariane 1, druheho jula roku 1985 z kozmodromu Kourou vo Francuzkej Guayane. Blizke stretnutie s najznamejsou vlasaticou prebehlo 14. marca 1986. Vtedy sa podarilo technikom ESA naviest tuto sondu na minimalnu vzdialenost, len 596 kilometrov od jadra komety. Bolo to stretnutie doslova verejne. Mali ho moznost na Zemi sledovat miliony televiznych divakov v priamom prenose. 14 sekund pred najvacsim priblizenim sa vsak stalo to, coho sa vedci najviac bali. Sonda letiaca rychlostou 250 000 kilometrov za hodinu sa zrazila so zrnieckom prachu, ktore malo hmotnost 1 gram.
Jadro Halleyovej komety vyfotene sondou Giotto v roku 1986. Je zaujimave, ze hmota z neho prudi len z urcitych miest povrchu, akoby z nejakych sopiek.
Sonda bola celkom dobre chranena proti ciastockam do hmotnosti 0,1 gramu. Po tejto kolizii vsak zacala rotovat a jej niektore systemy prestali fungovat. Sonda sa znovu stabilizovala asi po pol hodine. Napriek tejto neprijemnej kolizii nam sonda Giotto priniesla vela cennych informacii. Asi najzaujimavejsie su snimky jadra komety z kamery HMC (Halley Multicolour Camera), ktore sposobili najvacsi rozruch. Najprekvapivejsie boli farba a velkost jadra. Jadro je extremne cierne a aktivitu prejavuje len asi 10 % povrchu. Jeho tmavu farbu podla vsetkeho sposobuju organicke zluceniny na povrchu. Vedci ocakavali jadro velke asi 5 kilometrov. Namiesto toho ho nasli takmer tri krat take velke. Ako vidime, Giotto a Halleyova kometa vyznamnym sposobom obohatili nase vedomosti o kometach. Pre sondu Giotto sa vsak tym este z daleka nic nekonci. Po vyskume Halleyovej komety zacala Giotto Extended Mission (Rozsirena misia Giotto), v ramci ktorej tato sonda v roku 1990 preletela tesne pri Zemi, cim zmenila svoju drahu a 10. jula roku 1992 preletela pri komete Grigg- Skjelerup vo vzdialenosti len 200 kilometrov. Po kolizii vsak uz nefungaovala kamera HMC, takze sme prisli o moznost obdivovat snimky jadra Grigg-Skjelerupovej komety. Tato kometa mala oproti Halleyovej 200-krat nizsiu produkciu prachu. V roku 1999 Giotto opat preleti pri Zemi a ked bude mat este dost paliva, tak moze spravit dalsie kroky vpred v poznavani komet. Tieto udaje nam potom mozu posluzit aj vtedy, ked sa z nejakej prekrasnej komety stane potencialny vrah a my sa proti nej budeme musiet nejakym sposobom branit.